Zlý, nebezpečný a neporaziteľný. Postava ako z desivého thrilleru, ako z videoklipu, kde sa sympatický mladík mení na strašného zombie. Monštrum, obrovský chrobák Gregor Samsa, vystavený neustálemu, nečakanému procesu, kde sa však nevie dôvod, prečo vlastne toľko sudcov, ba celý systém, celá neviditeľná mašinéria iba súdi a rozhoduje. Jozef K. Michael Jackson.
Predstavte si, že si zrazu nemôžete ísť kúpiť žuvačky do najbližšieho obchodu. Že si nemôžete len tak vyjsť na ulicu v rozgajdaných rifliach a vyťahanom tričku, že si nemôžete sadnúť na bicykel a ísť do lesa. Predstavte si, že máte okolo seba stále, ale naozaj stále ľudí. Stále niekoho, kto vám hovorí, čo máte, čo môžete a čo musíte robiť. Napriek tomu, že si môžete zo stodolároviek vytapetovať hoci aj sto záchodov, ste stále na očiach. Predstavte si, že si svoj penis nemôžete schovať k nejakej tej kamarátke či kamarátovi v intímnej chvíli len tak pre radosť. Predstavte si tú zúrivosť zo zbavenia osobnej slobody. Nie na chvíľu, ale navždy. Navždy. Navždy vás sledujú milujúce i závistlivé milióny očí, ktorí chcú vidieť všetko, čo robíte, ruky, ktoré sa chcú dotýkať všetkého, čoho ste sa dotkli, nosy, ktoré chcú dýchať váš vzduch. Predstavte si, že vás milujú milióny a chcú vám byť čo najbližšie. Milióny, ktoré by vás láskou zjedli.
Najmilší otče, pýtal si sa ma nedávno, prečo tvrdím, že mám z Teba strach, začína Franz Kafka svoj List otcovi. List o bolesti syna, ktorý túžil po láske otca a dostalo sa mu pritom len prísnej výchovy, povýšeného správania, ukradnutého detstva, nelásky. Pod ten list by sa spokojne mohol podpísať aj Michael Jackson. Tak isto, ako by sa mohol podpísať pod úzkostné stavy v Kafkových poviedkach a románoch, v ktorých veľký, zlý svet má svoj nebezpečne nepremožiteľný systém. A láska, tá nenaplniteľná vízia dobra, je len prchavým ideálom, po ktorom treba neustále volať. Smutný chlapec, ktorý musí trénovať spev a tanec, kým pod oknami sa hrajú kamaráti na ihrisku. Desivá nočná mora všetkých tých umelo stvorených ľudí, ktorí trónia na rebríčkoch športovcov či superhviezd popbiznisu, výsledok ambicióznych despotických rodičov.
Michael Jackson je tragická figúrka, na ktorom si môžu zgustnúť bulvárne médiá, pretože spĺňa predstavu podivného výstredného princa, mýtického Odysea, ktorému sa počas cesty prihodia tie najbizarnejšie príbehy. Dnes jačia Sirény, Scylla a Charybdis do seba narážajú aby rozdrvili akýkoľvek mýtus silou, dnes nejedna čarodejnica Kirké hovorí o premenených sviniach. A Augiášové chlievy sú zasa špinavé. Intelektuálovia sa zasa bohorovne vyjadrujú ku kolesám marketingu šoubiznisu, pre ktoré bol Michael Jackson len dojná krava, nešťastná figúrka ťahaná za špagátiky monštróznym strojom na peniaze, povýšenecky zahadzujú dielo muzikanta, pretože na neho chcú našiť priúzke kabáty vypočítavosti. Chcú merať Jacksona metrami vypočítavo odpornej Madonny, kalkulačkami vykalkulovanej plejády umelo stvorených popových skupín, ktoré vznikali ako producentské investície, chcú nevidieť, že všetky tie intelektuálčansky nezávislé skupiny nechcú nič iné, len trafiť zázračný kameň melódie a rytmu stroja slávy. Stroja tak obludného, že Kafkova vízia stroja na popravovanie ľudí je len smiešna detská hračka.
Maňuška Jackson, ktorú paranoici a spriadači sprisahaní vidia zavraždenú. Deviant Jackson, ktorého psychoanalytici pitvú presnými výrazmi vlastných oidipovských komplexov. Megaloman Jackson, ktorý nedokázal pochopiť pravidlá tohto sveta inak, ako cez svoje sny o nedotknuteľných vzdušných zámkoch. Chorý, smutný Jackson, ktorý svoje detstvo videl, rovnako ako Kafka, v tieni despotického otca. Pre Michaela Jacksona sa tento svet stal groteskným karnevalovým, zdanlivo nikdy nekončiacim sprievodom. Masky klaunov a zombie, ktoré na neho vyskakovali každú chvíľu, mu spravili zo života horor podobný životu chrobáka Gregora Samsu z Kafkovej poviedky Premena. Zavretý vo svojom svete s vedomím, že keď vyjde von, bude ten, na ktorého sa všetci budú dívať ako na čosi, čo tu chceme mať. Ale v obludáriu. Aby sme sa na to mohli dívať ako na svoju obľúbenú nočnú moru. Verejný majetok, ktorý sa musí správať podľa našich predstáv, zrkadlo, do ktorého budeme vkladať všetky svoje desivé predstavy o excentrickosti a šialenstve.
Zostalo tu pár piesní. Nie, hudba nezomrela 25 júna, aj keď jedno z mnohých vyjadrení láskavých a milujúcich fanúšikov pochovalo hudbu s Jacksonom. Rovnako, ako hudba nezomrela s Elvisom Presleym či Mozartom. Tých pár skvelých, energetických a zimomriavkových kúskov, ktoré nájdete na albumoch z osemdesiatych rokov, totiž nie je dielom psychopata, devianta či figúrky šoubiznisu, ale geniálneho skladateľa a interpreta. Michael Jackson zmenil svet populárnej hudby tak, ako ho zmenil Elvis Presley, rovnako uštvaný vlastnými tieňmi a vetrom, ktorý medzi tieňmi pofukuje. Za tých zopár piesní, pri ktorých sa jednoducho ježia chlpy (skúste si pustiť Wanna Be Startin Somethin´ či The Lady of My Life z albumu Thriller), patrí Michaelovi Jacksonovi vďaka. To ostatné sú Kafkove úzkostné poviedky…
Převzato z JTT Le Monde Diplomatique
Zdroj: Czech Free Press
