…
Posuňme sa ďalej k otázke financovanie cirkví. Na Slovensku je dlhodobá tradícia financovania cirkví štátom …
Ale to bolo od Rímskeho cisárstva, to nie je záležitosť Slovenska. U nás je to historický pozostatok z Rakúsko-uhorskej monarchie. Podobne je to v Čechách a bývalo aj v Rakúsku. Tam však už prešli k financovaniu na základe podpisu. Kto sa hlási k danej cirkvi, tak si ju aj platí. Ale u nás sa táto otázka vzhľadom na tých 40 rokov komunizmu, ktoré tu boli, neupravovala. Komunistom vyhovoval stav „my vás platíme, vy poslúchajte“. Komunizmus síce padol, poslušnosť sa už chvalabohu nevynucuje, ale komplexné financovanie cirkví štátom tu ako komunistický relikt zostalo.
A čo v súčasnosti, mal by byť aj naďalej zachovaný tento stav? Alebo je žiaduce vykonať zmeny?
Stav by mal byť taký, že kto chce byť členom nejakej cirkvi, mal by si to členstvo aj platiť.
Takže podporujete formu cirkevného príspevku či asignovanej dane? A čo s argumentom „najprv nech štát vráti všetok majetok“?
Podporujem. Ale viete, asignácia by sa nemala chápať tak, že kto je ateista, teda nehlási sa k žiadnej štátom uznávanej cirkvi, bude platiť za niekoho iného, alebo na niečo iné. Nie, nech si každé členstvo v záujmových organizáciách každý platí sám. A čo sa týka majetku, môžem dokázať, že ten „majetok“ katolíckej cirkvi historicky celé stáročia spravoval štát. Bol to majetok štátu. Štát mohol na neho kedykoľvek siahnuť.
To znamená, že reštitúcie cirkevného majetku boli neopodstatnené?
Áno, to spôsobil takisto Vladimír Mečiar. To je ďalšia jeho obrovská „zásluha“. Možno, že ho niekedy navrhnú na blahoslavenie. Toho sa ešte môžeme dožiť, veď chceli blahoslaviť aj Tisa, aj Vojtaššáka. Mečiar skutočne cirkvi dal niečo, čo jej vôbec nepatrilo. Katolícka cirkev aj za Slovenského štátu – a to už je čo povedať, veď to bol klérofašistický štát, farská republika – mohla disponovať majetkom len so súhlasom štátu – príslušného ministerstva. Teda bol jej „zverený do užívania“, nebol „jej“. Vláda mala patronát, ktorý po zániku monarchie prevzala od panovníka. Za Československa to bola vláda, Slovenský štát tiež prevzal toto právo, a bez jeho súhlasu cirkev nemohla pohnúť s majetkom. Nesmela ho predať ani využívať neschváleným spôsobom. Každý rok musela vyučtovávať stav hospodárenia s majetkom, ktorý mala v užívaní. Aj na súčasnom ministerstve kultúry by mali byť a v štátnom ústrednom archíve sú doklady o vyúčtovaní hospodárenia cirkevného katolíckeho majetku. Ostatné cirkvi žili z príspevkov svojich veriacich. Toto je azda najjednoduchší príklad: Myslíte si, že Jozef II. by mohol zrušiť rády a zobrať im majetok, keby to tak nebola pravda? Môže ho niekto vyhlásiť za bezbožníka? Pápež ho pokojne mohol exkomunikovať, ak by bol býval urobil niečo v rozpore so svojimi právomocami hlavy štátu. Obmedzovanie kompetencií cirkví presadzovala aj Mária Terézia. A spochybňoval ju niekto ako vzornú katolíčku?
A to isté potom platí aj o treťom, poslednom kole cirkevných reštitúcií?
Samozrejme, to možno nazvať ako „nažratie sa ešte viac, do prasknutia“.
…
Celý článek: http://slovakia.humanists.net/zavacka.htm
