Stop zlodejským plánom na záchranu ekonomiky

Reklama


Pohľad na davy na Islande, ktoré trieskali do hrncov a panvíc až kým nepovalili svoju vládu, mi pripomenul slogan, ktorý sa v roku 2002 stal populárnym v protikapitalistických kruhoch: „Vy ste Enron, my sme Argentína“. Jeho odkaz bol dosť jednoduchý. Vy – t.j. politici a manažéri zhromaždení na nejakom obchodnom summite – ste ako tí bezohľadní tunelárski papaláši z Enronu (vtedy sme, samozrejme, nevedeli ani polovicu celej pravdy). My – čiže tá chamraď vonku – sme ako tí Argentínčania, ktorí uprostred ekonomickej krízy veľavravne pripomínajúcej tú našu vyšli do ulíc trieskajúc hrncami a panvicami. Kričali ¡Que se vayan todos! („Všetci musia odísť!“) a vynútili si procesiu štyroch prezidentov za necelé tri týždne. Na argentínskom povstaní v rokoch 2001-02 bolo unikátne, že nebolo zamerané proti konkrétnej politickej strane a dokonca ani proti abstraktnému pojmu korupcie. Jeho terčom sa stal dominantný ekonomický model; bola to totiž prvá celonárodná revolta proti súčasnému systému neriadeného kapitalizmu. Nejakú chvíľu to trvalo, ale od Islandu po Južnú Kóreu a od Lotyšska po Grécko sa aj zvyšok sveta konečne dobral k významu sloganu ¡Que se vayan todos!.

Stoické islandské matróny stĺkajúce svoje hrnce naplocho zatiaľčo ich deti rabovali chladničky hľadajúc vhodné projektily (Vajcia? Prečo nie, ale jogurt?) zopakovali taktiku, ktorá sa preslávila v Buenos Aires. To samé platilo pre kolektívnu rozzúrenosť na elitu, ktorá spľundrovala kedysi prekvitajúcu krajinu a mysela si, že jej to prejde. Gudrun Jonsdottir, 36-ročná islandská úradníčka, to vyjadrila takto: „Už mám celej tejto záležitosti až po krk. Neverím vláde, neverím bankám, neverím politickým stranám a neverím MMF (Medzinárodnému menovému fondu). Mali sme dobrú krajinu, a oni ju zruinovali.“

Ďalšia paralela: protestujúci v Reykjavíku si ťažko nechajú zapchať ústa púhou zmenou tváre na vrchu pyramídy (hoci nová ministerská predsedníčka je lesbička). Žiadajú pomoc pre ľudí, nielen pre banky, trestné vyšetrovanie celého debaklu a hĺbkovú volebnú reformu. Podobné požiadavky v týchto dňoch zaznievajú v Lotyšsku, ktorého ekonomika sa zmrštila bolestnejšie ako ktorejkoľvek inej členskej krajiny EÚ a ktorého vláda visí na vlásku. Jeho hlavné mesto sa dlhé týždne zmieta v protestoch, vrátane rozsiahleho štrajku 13. januára, kde prišlo aj na vrhanie dlažobných kociek. Podobne ako Islanďania, Lotyši sú pobúrení neochotou svojich lídrov prijať akúkoľvek zodpovednosť za šlamastiku. Keď sa Bloomberg TV pýtala, čo spôsobilo krízu, lotyšský minister financií iba pokrčil ramenami: „Nič špeciálneho.“

Avšak ťažkosti Lotyšska sú vskutku výnimočné: tie isté politiky, ktoré „baltickému tigrovi“ v roku 2006 umožnili rásť tempom 12 percent sú dnes príčinou bolestivého 10-percentného prepadu predpokladaného na tento rok: peniaze, zbavené akýchkoľvek bariér, odtekajú rovnako rýchlo ako pritiekli, pričom mnoho z nich končí vo vreckách politikov. (Istotne nie je náhoda, že mnohé z dnešných amputovaných ekonomík sa ešte včera nazývali „zázrakmi“: Írsko, Estónsko, Island, či Lotyšsko). Vo vzduchu je ešte čosi, čo pripomína Argentínu. V roku 2001 argentínski lídri reagovali na krízu prijatím brutálneho úsporného balíčka predpísaného Medzinárodným menovým fondom (MMF), ktorý na strane výdavkov škrtol 9 miliárd dolárov z veľkej časti určených pre zdravotníctvo a vzdelávanie. To sa ukázalo ako fatálna chyba. Odbory zorganizovali generálny štrajk, učitelia svoje triedy vyviedli do ulíc a protesty nikdy neutíchli.

Tá istá totálna neochota znášať bremeno krízy je príčinou mnohých dnešných protestov. V Lotyšsku sa hnev verejnosti zameral najmä na úsporné opatrenia vlády – masové prepúšťanie, redukciu sociálnych služieb a oklieštené platy vo verejnom sektore – prijaté v snahe vyhovieť kritériám pre poskytnutie núdzovej pôžičky od MMF (ako vidno, nič sa nezmenilo). Decembrové nepokoje v Grécku vyvolalo zastrelenie 15-ročného chlapca políciou. Ale to, čo ich následne živilo, keď farmári prevzali štafetu od študentov, je rozšírená zlosť na spôsob, akým vláda čelí kríze: banky dostali núdzovú pomoc vo výške 36 miliárd dolárov, zatiaľčo robotníci sa dočkali krátenia penzií a farmári nedostali takmer nič. Napriek nepríjemnostiam zapríčineným traktorovými blokádami ciest 78 percent Grékov verí, že požiadavky farmárov sú primerané. Aj posledný generálny štrajk vo Francúzsku – čiastočne spustený plánmi prezidenta Sarkozyho dramaticky zredukovať počet učiteľov – podporuje 70 percent populácie.

Ako červená niť sa touto globálnou vlnou odporu vinie odmietanie logiky „výnimočnej politiky“, čo je termín, ktorý poľský politik Leszek Balcerowicz použil na podporu teórie, podľa ktorej v čase krízy môžu politici ignorovať legislatívne pravidlá a chvatne presadiť nepopulárne „reformy“. Tento trik sa stáva ošúchaným, ako nedávno zistila juhokórejská vláda. V decembri sa vládna strana pokúsila využiť krízu na pretlačenie veľmi kontroverznej dohody o voľnom obchode so Spojenými štátmi. Vedúc politiku zatvorených dverí do nových extrémov sa zákonodarcovia zamkli v rokovacej sále a zabarikádovali dvere lavicami, stoličkami a váľandami, aby mohli hlasovať v súkromí. Opoziční politici na túto hru nepristúpili: za pomoci kladív a elektrickej píly sa vlámali dnu a zahájili dvanásťdňový okupačný štrajk v parlamente. Hlasovanie sa odložilo a vytvoril sa priestor na hlbšiu diskusiu – čo znamenalo víťazstvo nového druhu „výnimočnej politiky“.

Tu v Kanade je politika výrazne menej naklonená užívateľom YouTube, napriek tomu však zostala prekvapujúco bohatá na udalosti. V októbri vyhrala národné voľby Konzervatívna strana na základe neveľmi ambiciózneho programu. O šesť týždňov neskôr náš toryovský predseda vlády v sebe našiel skrytého ideológa, keď predstavil návrh zákona o štátnom rozpočte, ktorý hodlal zbaviť pracovníkov vo verejnom sektore práva na štrajk a zrušiť verejné financovanie politických strán, pričom nepredvídal žiadne ekonomické stimuly. Opozičné strany odpovedali vytvorením historickej koalície, ktorej v ceste k moci zabránilo iba náhle rozpustenie parlamentu. Toryovci sa práve vrátili s prepísaným rozpočtom: obľúbené pravicové politiky kamsi zmizli a boli nahradené mnohorakými ekonomickými stimulmi.

Poučenie je zrejmé: vlády, ktoré chcú na krízu spôsobenú ideológiou voľného trhu odpovedať akceleráciou tej istej zdiskreditovanej agendy, sa nedožijú toho, aby o tom raz mohli rozprávať. Slovami talianskych študentov skandujúcich v uliciach: „My nebudeme platiť za vašu krízu!“

Naomi Kleinová je ocenená žurnalistka, nezávislá komentátorka a autorka medzinárodného bestselleru New York Times s názvom The Shock Doctrine: The Rise of Disaster Capitalism (september 2007). V minulosti napísala medzinárodné bestsellery No Logo: Taking Aim at the Grand Bullies a zbierku Fences and Windows: Dispatches from the Front Lines of the Globalization Debate (2002).

(Preložené zo stránky AlterNet/The Nation, preložil Daniel Borský)

Převzato z blogu Res.publica

Foto: Zdroj

Přejít do diskuze k článku