Dve tváre Európy: pekné reči, drsné skutky
Prvýkrát som si túto pravdu uvedomil, keď som na medzinárodných fórach počúval srdcervúce prejavy západných politikov o tom, ako treba udržiavať sociálny štát, zvyšovať platy, posilňovať sociálne práva, chrániť ľudí v Európe. Ako ľavičiara ma to, samozrejme, oslovilo. Dokonca som si vypočul aj kritiku strednej a východnej Európy za to, že svojimi nižšími sociálnymi štandardmi a nižšími daňami vytvára tlak na západné sociálne štáty a oslabuje celý európsky sociálny model: áno, z teoretického hľadiska to dávalo perfektný zmysel.
Ale realita bola úplne iná: tie isté bohaté západné štáty, ktorých predstavitelia na európskych fórach poučujú chudobné východné štáty, že by mali byť sociálnejšie, potom v reálnej politike tlačia na znižovanie sociálnych štandardov, keď obhajujú záujmy svojich firiem a korporácií, podnikajúcich v strednej a východnej Európe. V konečnom dôsledku sú príčinou nižších sociálnych štandardov v krajinách takzvanej semiperiférie práve oni, pretože ich primárnym cieľom je chrániť záujmy svojich korporácií. Pekné rečičky, drsné skutky. Taká je európska politika! A aktuálna diskusia v EÚ o kvótach je len ďalším z dôkazov, ako nechutne sa zneužívajú veľké a krásne hodnoty či ideály na cynickú a arogantnú reálpolitiku veľmocí.
Najprv záujmy, potom zábava
V medzinárodnopolitickej teórii sa tejto paradigme hovorí – realizmus. Podľa realistickej paradigmy sú hodnoty a ideály zväčša iba nástroje, ktoré veľmoci zneužívajú na presadzovanie svojich mocenských záujmov. Robia tak, aby vytvorili zdanie legitimity. Antonio Gramsci tomu hovoril hegemónia: ide o to, vytvoriť dojem, že záujmy vládcov sú vlastne záujmami nás všetkých.
Alebo, aby sme sa neodvolávali iba na marxistov, použime myšlienku klasika ekonomického liberalizmu Vilfreda Pareta: ľudia podľa neho niečo inštinktívne chcú alebo nie (Pareto hovorí o tzv. „rezíduách“); a potom si dodatočne vymýšľajú ideológie, aby tieto svoje pocity podporili konzistentnejším a logickejším systémom myšlienok (Pareto tieto umelé, vzletné konštrukty nazýva „deriváty“). Platí to aj pre štáty: ak, povedzme, USA chcú napadnúť Irak, tak ho jednoducho napadnú; následne sa vymyslí nejaká obskúrna teória, ktorá s odvolávkou na všeľudské hodnoty takýto útok navonok ospravedlní.
…
Aké má kto záujmy v migračnej kríze?
Najčerstvejší prípad falošnosti Západu sú povinné kvóty na migrantov, ktoré vraj majú vyriešiť utečeneckú krízu v Európskej únii. V prvom rade si treba uvedomiť, aké má kto v tomto príbehu reálne záujmy. Najbohatšie západné štáty EÚ (napr. Nemecko), ktoré sú cieľovými štátmi pre drvivú väčšinu migrantov, majú záujem na prerozdelení bremena. Nárazníkové štáty, v ktorých migranti vstupujú do EÚ (napr. Grécko), majú takisto záujem na prerozdelení migrantov prostredníctvom kvót, ale vyhovovalo by im každé riešenie, ktoré by ich odbremenilo, a teda aj spontánny odchod migrantov do cieľových krajín. To bude asi dôvod, prečo ich nezodpovedne púšťajú ďalej…
Potom tu máme druhú skupinu záujmov. Chudobnejšie štáty EÚ, ku ktorým by utečenci zablúdili maximálne počas cesty do Nemecka, majú takisto svoj záujem: nestratiť kontrolu nad procesom, podľa ktorého sa rozhoduje o rozdelení bremena. Ich záujmom je teda odmietať povinné kvóty. Ako sa kedysi hovorilo v amerických kolóniách, ktoré sa búrili proti britskému impériu: no taxation without representation. V dnešnej situácii by sme to mohli pozmeniť na: žiadne bremená bez nášho súhlasu. Áno, áno, hovorím aj o strednej Európe, ktorá logicky odmieta povinné kvóty…. Nuž a posledný aktér v tejto politickej rovnici? Utečenci. Ich záujem je očividný: dostať sa do cieľových západných štátov a tam ostať žiť. Čiže, takisto žiadne kvóty… Toto sú záujmy a nasleduje – ideológia…
Celý článek najdete na webu Slovo
Námět: Béda
Stanův komentář: Nevím, proč to Béda doporučil speciálně pro mě a Tribuna, ale já s tím článkem naprosto souhlasím. Jen ho za pár dní doplním o jednu překvapivou informaci, kterou Ľuboš Blaha nezmínil.
21 komentáře