Barack Obama: Len pokoj, horšie to byť nemôže

Zatiaľ čo sa médiá hemžia prognózami rôznych analytikov a komentátorov o tom, čo nového amerického prezidenta Baracka Obamu čaká a neminie, ja som oslávil tento nesporný historický medzník takpovediac z druhej strany. Večer po inaugurácii, keď už bolo isté, že Obamu na ceste do Bieleho Baráku nezastavila guľka šialeného reakcionára ani komplot všemocných vládnych agentúr v duchu najtemnejších tradícií americkej politiky, som si po dlhšom čase opäť vychutnal Fahrenheit 9/11, brilantný dokument mhohokrát oceneného nezávislého filmára Michaela Moorea.

Hoci bol nakrútený približne v polovici dvojitého mandátu odchádzajúceho prezidenta G. W. Busha, film je majstrovským sumárom jeho smutno-trpkého pôsobenia na poli americkej a svetovej politiky. Napokon, podstatná časť Bushových „vylomenín“ sa udiala počas jeho prvého funkčného obdobia. To druhé si väčšina ľudí na tejto planéte viac-menej odtrpela – niektorí doslovne, ostatní prenesene.

Film s neúprosnou logikou a postupnosťou rekapituluje najväčšie fiaská Bushovej prezidentúry: škandalózne zvolenie za hlavu štátu, ktoré by nebolo možné bez neoprávneného vyradenia tisícok Floridčanov čiernej pleti z voličských zoznamov a rovnako pochybného sčítania hlasov; nemenej podozrivý „dar z nebies“, ktorý 11. septembra 2001 znovu nakopol Bushovu rýchlo uvädajúcu politickú kariéru; následná krížová výprava proti terorizmu vedúca k prijatiu tzv. Vlasteneckého zákona, ktorý balancoval na samom pokraji ústavnosti a pre mnohých bežných Američanov sa stal malou no nepochybne užitočnou ukážkou toho, ako sa žije vo svete bez základných ľudských práv; vojnu-nevojnu v Afganistane, ktorá dodnes nepriniesla želaný efekt (t.j. dolapenie Usamu bin Ládina a elimináciu teroristického združenia Al-Kajdá), a napokon vôbec nie smiešnu vojnu v Iraku, ktorej dôvody boli vykonštruované natoľko nehorázne, že vedľa nich blednú aj Hitler, Göbbels a ich zámienka s podpálením Ríšskeho snemu.

Vďaka Mooreovmu vysoko nákazlivému sarkazmu je film často do popuku, hoci vlastne nie je veľmi načim (a na čom) sa smiať. Klasickou ukážkou tohto sarkazmu ako aj hĺbky Mooreovej investigatívnej práce je „bokovka“ Bushovej administratívy počas tzv. afgánskej ofenzívy spočívajúca v dosadení bábkového prezidenta a Bushovho kamoša Hamída Karzája, ktorý obratom schválil výstavbu plynovodu z Kaspického mora cez územie Afganistanu (kam sa hrabú Putin, Tymošenková a ich plynové šachy…).

Film divákovi umožňuje spätne pochopiť aj niektoré zaujímavé detaily, napríklad prečo sa Island ochotne pridal k tzv. Koalícii ochotných, ktorá Bushovi poslúžila ako krovie pre jeho útok na Irak. Po tom, čo vyšlo najavo, že ekonomiku Islandu v tom čase takmer výlučne živili pochybné investície do americkej realitnej bubliny, meno krajiny na zozname nie je až takou záhadou.

Predovšetkým však Moore dokumentuje, čoho všetkého je hŕstka ľudí schopných, aby si namastili vrecká a nadžgali gágory bez toho, aby sa starali o dôsledky svojho konania. Symptomatický je Mooreov komentár týkajúci sa Bushových podnikateľských aktivít: „Bush priviedol Arbusto ku krachu, rovnako ako každú inú spoločnosť, v ktorej sa kedy angažoval.“ Dnes, v čase začínajúcej svetovej hospodárskej krízy, sa žiada dodať: vrátane najsolventnejšej korporácie na svete, USA, s.r.o. Nedajte sa zmýliť, v tomto prípade sa slovko „obmedzená“ nevzťahuje na spoločnosť, ale na jej bývalého lídra. S trochou zveličenia sa dá povedať, že čo Bush priamo nepokazil, tam aspoň oddialil pozitívne riešenia o takmer celú dekádu, či už sa jedná o pristúpenie USA ku Kjótskemu protokolu alebo vyrovnanie sa s fenoménom známym ako Peak Oil, teda koniec dostupnosti lacnej ropy (akokoľvek nepravdepodobné sa to teraz može zdať).

Sledujúc Fahrenheit 9/11 si divák nevdojak uvedomí, v akej hlbokej kríze zanecháva Bush mladší Spojené štáty (že by dôsledok neuhasiteľnej túžby aspoň v niečom otca tromfnúť?). V každom prípade, Bush za sebou necháva aj jednu istotu – čokoľvek najbližšie štyri roky nastupujúci prezident v úrade urobí, neobamuje, lebo horšie to už azda ani nemôže byť.

Dobrou správou je, že Mooreov film napriek všetkej bezútešnej pravde ponúka aj vcelku jednoduchý recept, ktorým obyčajný človek môže prinútiť politikov, aby sa správali v súlade s tým, čo deklarujú; jeho nezabudnuteľné počiny zahŕňajú prenajatie si zmrzlinárskej dodávky, z ktorej ampliónu Moore jazdiac okolo Capitolu číta poslancom Vlastenecký zákon schválený bez toho, aby si ho vôbec prečítali, či verbovanie kongresmanov, aby poslali svojich synov slúžiť do Iraku. Inými slovami, len vernosť zdravému rozumu a neustála kontrola občanov dokážu politikov prinútiť, aby sa správali slušne a zodpovedne. A to je poznanie, ktoré je na počiatku Obamovho mandátu dôležitejšie, než čokoľvek iné – nielen v Amerike ale aj na Slovensku.

Převzato z blogu Res.publica

0 0 hlas
Hodnocení článku
Odebírat
Upozornit na
0 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments