Iránska hrozba II.

Reklama


chomsky-naomTeroristické útoky, ktoré sa pripisujú Hamásu a Hizballáhu, v porovnaní s terorizmom USA a Izraela v tej istej oblasti blednú. A predsa stojí za to pozrieť sa na ne lepšie.

25. mája sa v Libanone oslavoval Deň oslobodenia, národný sviatok, ktorý pripomína, že Izrael po 22 rokoch odišiel z južného Libanonu. Bol to výsledok odporu Hizballáhu. Izraelskí predstavitelia (Efraim Sneh) situáciu opisovali ako „iránsku agresiu" proti Izraelu v Izraelom okupovanej časti Libanonu. To je tiež obvyklý imperiálny úzus. Preto prezident John F. Kennedy v južnom Vietname odsudzoval „útoky zvnútra, ktoré sú riadené zo severu." Liberálny hrdina Adlai Stevenson, Kennedyho veľvyslanec pri OSN, trestuhodné útoky juhovietnamského odporu proti Kennedyho bombardérom, chemickej vojne, programom zhromažďujúcim roľníkov v skutočných koncentračných táboroch a ďalším láskavým opatreniam odsudzoval ako „domácu agresiu." Podpora severných Vietnamcov krajanom na juhu okupovanom Spojenými štátmi americkými je agresia, ktorá netolerovateľne narúša spravodlivú misiu Washingtonu. Aj Kennedyho poradcovia Arthur Schlesinger a Theodore Sorenson považovaní za holubice velebili intervenciu Washingtonu, ktorá mala zvrátiť „agresiu" v južnom Vietname. „Agresiu" domorodého odporu, čo vedeli, ak čítali aspoň správy tajných služieb. V roku 1955 Zbor náčelníkov štábov USA definoval niekoľko druhov „agresie" medzi nimi „neozbrojenú agresiu, t.j. politický boj alebo podvratníctvo." Príkladom môžu byť povstanie domáceho obyvateľstva proti policajnému štátu zavedenému Spojenými štátmi americkými alebo voľby s nesprávnym výsledkom. Tento jazykový úzus používajú aj experti a politickí komentátori. V rámci panujúceho predpokladu, že svet patrí nám, to dáva zmysel.

Hamás odporuje Izraelu, jeho vojenskej okupácii a ilegálnym a násilným krokom na okupovaných územiach. Obviňujú ho z toho, že odmieta uznať štát Izrael (politické strany neuznávajú existenciu štátov). USA a Izrael Palestínu neuznávajú. No nielen to. Celé desaťročia robia vytrvalo a rázne všetko preto, aby zaistili, že ani v žiadnej zmysluplnej podobe nikdy nevznikne. Vládnuca strana v Izraeli vo svojej kampani v roku 1999 vylúčila existenciu akéhokoľvek palestínskeho štátu. Pred desaťročím to bol to krok ku kompromisu medzi oficiálnymi stanoviskami USA a Izraela, podľa ktorého medzi Izraelom a Jordánskom nemôže vzniknúť „ďalší palestínsky štát." USA a Izrael rozhodli, že Jordánsko je „palestínsky štát". Na tom, čomu veria jeho spiatočnícki obyvatelia a vláda, nezáleží.

Hamás obviňujú z ostreľovania izraelského osídlenia na hranici. Bezpochyby je to zločin, i keď násilie, ktoré tým pácha, je len zlomkom izraelského násilia v Gaze a na iných miestach. V tejto súvislosti je dôležité pamätať na to, že USA a Izrael presne vedia, ako ukončiť teror, ktorý tak vášnivo odsudzujú. Izrael oficiálne priznáva, že kým v roku 2008 čiastočne dodržiaval prímerie s Hamásom, Hamás na Izrael žiadne rakety nevystrelil. Izrael odmietol ponuku Hamásu na obnovenie prímeria a v decembri 2008 dal prednosť spusteniu vražednej a deštruktívnej operácie Liate olovo proti Gaze. S plnou podporou USA bez akejkoľvek dôveryhodnej zámienky, ktorú by právne alebo morálne odôvodnil, vykonal smelý čin vražednej agresie.

Napriek vážnym nedostatkom je vzorom demokracie v moslimskom svete Turecko, ktoré má relatívne slobodné voľby. Takisto sa stalo objektom tvrdej kritiky Spojených štátov amerických. Najextrémnejší prípad nastal, keď sa vláda v súlade s postojom 95 percent populácie odmietla pridať k invázii do Iraku. Od Washingtonu si vyslúžila ostré odsúdenie za neschopnosť pochopiť, ako sa má správať demokratická vláda: podľa nášho konceptu demokracie rozhoduje o politike názor Pána a nie takmer jednomyseľný názor obyvateľstva.

Keď sa pri príprave dohody s Iránom o obmedzení obohacovania uránu Turecko pridalo k Brazílii, Obamova administratíva sa rozzúrila znova. Obama v liste brazílskemu prezidentovi Lulovi da Silva iniciatívu chválil. Zjavne predpokladal, že zlyhá a poskytne propagandistickú zbraň proti Iránu. Keď uspela, USA zúrili a rýchlo dohodu podkopali. V Bezpečnostnej rade OSN presadili rezolúciu s novými sankciami proti Iránu, ktoré boli natoľko nezmyselné, že ich spokojne schválila aj Čína. Čína pochopila, že sankcie nanajvýš zabránia tomu, aby s ňou západné záujmové skupiny súťažili o iránske zdroje. Washington sa opäť otvorene snažil zaistiť, aby ostatní nezasahovali do kontroly USA nad touto oblasťou.

Nie je žiadnym prekvapením, že Turecko (spolu s Brazíliou) v Bezpečnostnej rade OSN hlasovalo proti návrhu sankcií. Libanon, ďalší člen rady z oblasti, sa zdržal hlasovania. Tieto kroky vyvolali vo Washingtone ďalšie zdesenie. Agentúra AP informovala o „výnimočnom napomenutí kľúčového spojenca NATO". Philip Gordon, špičkový diplomat Obamovej administratívy pre európske záležitosti, varoval Turecko. Povedal, že jeho krokom v USA nerozumejú a že musí „preukázať svoju vernosť partnerstvu so Západom."

Aj politická trieda tomu rozumie. Steven A. Cook, expert Rady pre medzinárodné vzťahy (Council on Foreign Relations), poznamenal, že kritická otázka teraz znie: „Ako udržíme Turkov v kurze?" – aby sa ako dobrí demokrati držali príkazov. Titulok New York Times vystihol prevládajúci postoj: „Dohoda s Iránom je škvrna na odkaze brazílskeho lídra." Inými slovami, urobte čo povieme, lebo inak…

Nič nenaznačuje, že ďalšie krajiny v oblasti sú sankciám naklonené viac ako Turecko. Pozrime sa napríklad na opačnú stranu hranice. Pakistan a Irán sa stretli v Turecku, aby podpísali dohodu o novom ropovode. Spojené štáty americké sa ešte väčšmi obávajú toho, že by sa ropovod mohol predĺžiť do Indie. Zmluva medzi USA a Indiou z roku 2008, ktorá podporuje indický jadrový program (a nepriamo program výroby jadrových zbraní), mala podľa Moeeda Yusufa, juhoázijského poradcu Inštitútu USA pre mier, zabrániť Indii v pripojení k ropovodu. Vyslovil tak všeobecne prijímanú interpretáciu. India a Pakistan sú dve z troch jadrových mocností, ktoré odmietli podpísať Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (ZNJZ). Treťou je Izrael. Všetky vyvinuli jadrové zbrane s podporou USA a robia to dosiaľ.

Žiadny rozumný človek nechce, aby Irán alebo ktokoľvek iný vyvíjal jadrové zbrane. Vyhlásenie Blízkeho východu za zónu bez jadrových zbraní je jedným zo spôsobov, ako túto hrozbu zmierniť alebo eliminovať. V máji 2010 sa téma (znova) vynorila na konferencii o Zmluve o nešírení jadrových zbraní v centrále OSN. Egypt, ktorý predsedal 118 krajinám Hnutia nezúčastnených, navrhol, aby konferencia podporila plán požadujúci začať v roku 2011 rozhovory o vytvorení zóny bez jadrových zbraní na Blízkom východe. V roku 1995 na hodnotiacej konferencii o ZNJZ Západ vrátane USA s takouto požiadavkou súhlasil.

Washington stále formálne súhlasí, ale domáha sa toho, aby Izrael dohode nepodliehal (a vôbec nenaznačil, či by sa takémuto opatreniu podriadil sám). Ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová na konferencii o ZNJZ vyhlásila, že čas na vytvorenie zóny ešte nedozrel. Washington trvá na tom, že žiaden návrh, ktorý požaduje, aby sa izraelský jadrový program dostal pod patronát Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu alebo aby signatári ZNJZ (konkrétne Washington) zverejnili informácie o „izraelských jadrových zariadeniach a aktivitách a informáciu o predchádzajúcich jadrových transferoch do Izraela", nie je možné prijať. Obamova úniková technika spočíva v prijatí izraelského postoja, podľa ktorého musí byť každá komplexná mierová dohoda podmienečná. Tak ju USA môžu donekonečna odkladať, ako to pomocou mimoriadnych a dočasných výnimiek robia už 35 rokov.

Agentúra AP informovala, že v rovnakom čase šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Yukiya Amano požiadal ministrov zahraničných veci 151 členských štátov, aby sa podelili o názory na to, ako realizovať rezolúciu, ktorá požaduje „pristúpenie" Izraela k ZNJZ a sprístupňuje jeho jadrové zariadenia dohľadu agentúry.

Len zriedka sa spomína, že USA a Veľká Británia nesú za vytvorenie zóny bez jadrových zbraní na Blízkom východe mimoriadnu zodpovednosť. Keď sa v roku 2003 pokúšali zaistiť chatrné zákonné krytie pre inváziu do Iraku, odvolali sa na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN číslo 687 z roku 1991, ktorá vyzývala Irak, aby ukončil vývoj zbraní hromadného ničenia. USA a Veľká Británia vyhlásili, že nič také neurobili. Nemusíme sa zdržovať výhovorkami. Rezolúcia ale zaväzuje signatárov k založeniu zóny bez jadrových zbraní na Blízkom východe.

Môžeme dodať, že keď USA trvajú na udržiavaní jadrových zariadení na ostrove Diego Garcia, porušujú dohodu o zóne bez jadrových zbraní, ktorú založila Africká únia. Washington tak isto naďalej blokuje vytvorenie zóny bez jadrových zbraní v Pacifiku, keď sa zo zóny snaží vyňať na ňom závislé územia.

Obamova rétorická oddanosť nešíreniu jadrových zbraní si získala mnoho chvály a dokonca aj Nobelovu cenu za mier. Jedným praktickým krokom týmto smerom je zakladanie zón bez jadrových zbraní. Ďalším je ukončenie podpory jadrových programov troch krajín, ktoré nepodpísali ZNJZ. Rétorika a činy sa (ako to často býva) takmer vôbec neporovnávajú. V tomto prípade sú v skutočnosti v priamom rozpore. Fakty, ktoré sme tu v krátkosti preskúmali, si získavajú len malú pozornosť.

USA namiesto prijatia praktických krokov k zníženiu naozaj strašnej hrozby šírenia jadrových zbraní realizujú rozsiahle opatrenia, ktoré majú posilniť kontrolu nad životne dôležitou oblasťou so zásobami ropy na Blízkom východe. Ak nestačia iné prostriedky, použijú aj násilie. Nech sú dôsledky akokoľvek kruté, v rámci prevládajúcej imperiálnej doktríny sa to dá pochopiť a dokonca považovať za rozumné. Je to ďalšia ilustrácia „divošskej nespravodlivosti Európanov", pre ktorú Adam Smith v roku 1776 tak žialil. Ich riadiace centrum sa odvtedy presunulo do imperiálneho osídlenia na druhej strane oceánu.

 

První část textu

 

Převzato z Utopia.sk

Přejít do diskuze k článku