Slovensko nie je kolónia Západu: Žiadné kvóty neprijmeme

(Písemný příspěvek poslance Slovenského parlamentu Ľuboše Blahy Vratimovský seminář – pozn. edit.)

Slovensko nebude rešpektovať rozhodnutie Európskej únie o zavedení povinných kvót. Naopak, bude žalovať Európsku úniu za to, akým nezmyselným a škodlivým spôsobom rieši migračnú krízu. Som hrdý na to, že Slovensko sa vzoprelo diktátu väčšiny, a že upozornila na „valec“, ktorým EÚ nahrádza svoju neschopnosť nájsť konsenzuálne riešenie.

Som presvedčený, že nám držia palce aj priatelia z Českej republiky, ktorých srdečne pozdravujem do Frýdku-Místku: málokde som sa cítil tak dobre, ako na Vratimovských odborných seminároch, kde som bol s publikom doslova na jednej vlne.  Úprimní ľavičiari vedia, že pravda je na našej strane, a že je najvyšší čas vzoprieť sa západným veľmociam, ktoré ženú Európu do záhuby.

To, že sa Slovensko vzoprelo diktátu väčšiny, môže mať pre EÚ ďalekosiahle účinky: veľmoci pri rozhodnutí o kvótach bezprecedentne porušili konsenzus ako hlavné pravidlo rozhodovania v Európe pri kľúčových otázkach. Ak by to hladko prešlo, otvorila by sa Pandorina skrinka. Slovensko dnes bojuje nielen proti kvótam, ale aj o budúcu podobu EÚ. Buď sa únia definitívne premení na veľmocenský diktát väčšiny, alebo sa vrátime ku konsenzuálnej demokracii, dialógu a rešpektu k menším štátom.

Ako marxista som vyrastal na textoch Marxa, Marcuseho či Sartra, ale i anarchokomunistov Chomského či Bakunina a áno, je pre mňa úplnou prirodzenosťou, že právo na odpor považujem za najhlbšiu podstatu slobody. A áno, boj za slobodu a principiálne postoje sú vecou charakteru, čo žiaľ nie je prípad našej pravicovej opozície na Slovensku. Tá stiahla chvost okamžite, ako EÚ prehlasovala Slovensko, Česko, Maďarsko a Rumunsko. My chvost nestiahneme. Lebo na rozdiel od slovenskej pravice my charakter máme.

Na to, aby mal človek charakter, nemusí byť marxista, aj keď to boli práve marxisti, ktorí za ostatné desaťročia preukázali najviac charakteru – v čase, keď sa prevracali kabáty. Keby ale pravičiari čítali vlastné autority, možno by prišli na to, že právo na odpor patrí medzi tie najzákladnejšie práva aj v ich vlastných ideologických rodokmeňoch. Keby si prečítali trebárs otca liberalizmu Johna Locka či ikonu konzervativizmu Tomáša Akvinského, možno by našli odvahu – o práve na odpor hovoria aj oni… Vždy to však bola predovšetkým ľavica, ktorá sa vedela postaviť na odpor voči nespravodlivosti. Dnes slovenská ľavica stojí proti diktátu väčšiny, stojí proti povinným kvótam a bojuje za demokratickú Európu.

1. Keď západní pokrytci urážajú Strednú Európu…

Západná propaganda vytvára zo Strednej Európy xenofóbny región, ale to je čistá lož. Slovensko odmieta kvóty z praktických, nie z hodnotových dôvodov. Interpretovať skeptický postoj stredoeurópskych štátov voči kvótam ako prejav xenofóbie je účelové a navyše urážlivé. Vytvára sa takto dojem, akoby západné štáty boli humanistickejšie a solidárnejšie. To je ale zjavný nezmysel. Spomeniem štyri dôvody, ktoré sa dotýkajú oboch migračných vĺn, ktoré sa zdvihli v roku 2015 – z Afriky aj Sýrie.

Po prvé, sú to predovšetkým západné veľmoci, ktoré po stáročia vykorisťovali svoje kolónie v Afrike, zotročili tamojších ľudí a vďaka ich otrockej práci vybudovali svoje národné bohatstvo. Mimochodom, dodnes sú to najmä západné koncerny, ktoré naďalej pôsobia v Afrike a zaobchádzajú s miestnym obyvateľstvom s neuveriteľnou brutalitou (najvypuklejšie prípady extrémneho vykorisťovania a zotročovania sú asi v Kongu, kde západné koncerny ťažia koltán). Povedzme si to na rovinu: keď ide o ekonomické záujmy, Západ je asi tak humanistický a solidárny, ako Ivan Mikloš.

Po druhé, sú to predovšetkým západné veľmoci a ich armády, ktoré rozmlátili Irak, Afganistan, Sýriu či Líbyu, pričom – a to treba zdôrazniť — posledná spomínaná krajina bola za čias Kaddáfího nárazníkom pred vlnami migrantov do Európy. Nebyť agresívnych vojen USA, dnes by do Európy neprúdili státisíce utečencov. Mnohé západoeurópske veľmoci na týchto absurdných vojnách, ktoré destabilizovali celý región, výdatne asistovali, takže dnes je dosť pokrytecké, ak sa hrajú na tých najväčších humanistov.

Po tretie, občianske vojny v Afrike (odtiaľ potom prúdia utečenci) sú pre západné zbrojárske firmy fantastický biznis a zbrane do Afriky prúdia najmä zo štátov G8. Opozíciu v Sýrii, ktorá rozpútala občiansku vojnu, takisto vojensky podporujú západné veľmoci. Len opätovne podotýkam, že to sú akože tí chrumkavučkí humanisti, ktorí nás dnes poučujú o tom, čo je to solidarita. Niekto cynickejší ako ja by mohol povedať, že vlny utečencov, ktoré prúdia do západnej Európy, si západné veľmoci do veľkej miery vykoledovali. V indickej filozofii sa tomu hovorí karma… Niekto tu očividne žne, čo zasial… Ale zdá sa, že o svoju žatvu by sa rád podelil… Westernizácia pozitív, europeizácia negatív – dobre tomu rozumiem?

Čo je však asi najdôležitejšie, apely na solidaritu s utečencami sú v súčasnej debate o kvótach často úplne falošné, pretože kvóty predsa nie sú primárne o pomoci pre Afričanov či Sýrčanov, ale o pomoci pre najbohatšie štáty Európy. Práve tam by utečenci skončili, ak by sme to nechali na ich spontánne rozhodnutie. Kvótami a nútenou internáciou azylantov v jednotlivých štátoch Európy teda paradoxne zachraňujeme Francúzov či Nemcov, nie Sýrčanov či Eritrejčanov… Toto má byť ten deklarovaný humanizmus, tá veľká solidarita so slabšími?!

Európe by dnes nemala stáť otázka, kto je solidárnejší a kto nie. Každý by mal pomáhať, o tom niet pochýb. Líšia sa ale spôsoby, ako môžeme pomáhať. Pre multikulturálne štáty, ktoré po stáročia spolunažívajú s Afričanmi či Arabmi, je prísun ďalších utečencov niečo, na čo sú pripravení kultúrne, ekonomicky aj infraštruktúrou (majú tam svoje komunity, mešity, školy, ako aj prispôsobený sociálny systém). To však neplatí pre nás.

Pre krajiny Strednej Európy, kde Afričana či Araba s výnimkou veľkých miest stretnete tak raz za uhorský rok, ide o strategické rozhodnutie, ktoré môže mať závažné dôsledky na stabilitu spoločnosti. Takéto rozhodnutie sa nerobí zo dňa na deň a už vôbec nie na pokyn niekoho, kto nemá šajnu o slovenskej realite. Na prijímanie väčšieho počtu utečencov je potrebné urobiť dlhodobú prípravu, musí ísť o postupný a dobrovoľný proces, s ktorým sa väčšina ľudí bude schopná stotožniť. Nie preto, že by sme nechceli pomáhať utečencom, ktorých je – ako som presvedčený – úprimne ľúto drvivej väčšine Slovákov, ale preto, že isté procesy proste neurýchlite. Šokové terapie môžu mať katastrofálne následky, stredná a východná Európa si to nie tak dávno zažila v ekonomickej oblasti.

V západnej Európe spolunažívajú s Afričanmi či Ázijčanmi po stáročia (Francúzsko, Holandsko, Británia), či aspoň po desaťročia (Nemecko, Rakúsko, Švédsko). Od strednej Európy sa očakáva, že sa odrazu príkazom premení na multikulturálnu spoločnosť za niekoľko týždňov. A keď Stredná Európa krúti hlavou, že povinné kvóty sú nerealistické, vyzýva k princípu dobrovoľnosti, keď hovorí o postupných krokoch a upozorňuje na riziká, tak ešte z Bruselu ukazujú prstom, akí sme vraj nesolidárni či nebodaj xenofóbni. Je to arogantná a absurdná skratka, ktorá absolútne neberie do úvahy historické a kultúrne špecifiká.

Ak niekto predpokladá, že tie isté riešenia, aké fungujú v multikulturálnom Paríži, budú automaticky fungovať aj na Orave, tak je proste neskutočne naivný, bez ohľadu na to, v aké ideály verí. Všetci chceme pomôcť ľuďom v núdzi, ale musíme byť realisti a vychádzať z takej reality, aká je, nie z takej, akú by sme ju chceli mať… Tu predsa nejde o plané gestá, ale o udržateľné riešenia.

Z humanistického hľadiska ja iróniou aj to, že nútená internácia (kvóty) nepomôže ani samým utečencom (chcú ísť tam, kde majú svoje komunity, čiže na západ) a nepomôže ani našej spoločnosti (hrozí tu ozaj nechutný nárast neonacizmu). Najčudnejšie však je, že solidaritou sa oháňajú tí, ktorí chcú proti slobodnej vôli utečencov násilne držať týchto ľudí v krajinách, kde nechcú žiť. Základným princípom solidarity je starosť o potreby tých, ktorým pomáhame. V diskusii o migrácii sa však najhlasnejšie solidaritou oháňajú tí, ktorí v skutočnosti úplne ignorujú potreby a preferencie azylantov a chcú ich nehumánne internovať v krajinách podľa nejakých umelých matematických vzorcov. Takto to vyzerá, keď sa o humanizmus pokúša byrokratická mašinéria, ktorá pripomína ďaleko viac stroj než ľudskú bytosť. Jediné humánne riešenie je dať migrantov možnosť, aby si sami vybrali, v ktorej krajine EÚ požiadajú o azyl. Áno, znamenalo by to záťaž pre západné štáty, lebo práve tam mieria migranti. Asi karma… ale celkom určite – humanizmus! Prečo vlastne západní humanisti namietajú?

Kvóty sú slepá ulička. Narobia viac škody ako úžitku. Hľadajme radšej skutočné a dlhodobé riešenia. V prvom rade musíme začať vnímať utrpenie Afriky ako vnútorný problém Európy a pomáhať Afričanom v Afrike, inak sa ťažkostiam s migráciou nevyhneme ani do budúcnosti. Kým sa  budeme zaoberať len operatívnymi a nedomyslenými riešeniami ako sú kvóty, ďalej nám bude unikať podstata: skutočný humanizmus spočíva v záchrane Afriky, nie v nútenej internácii Afričanov v strednej Európe… Nebezpečné sú oba extrémy: tak technokratický “kvótizmus”, ako aj primitívna xenofóbia. Potrebujeme tak humanizmus, ako aj realizmus. Na jednej strane nemôžeme dopustiť, aby sa chudobní Európania rozoštvávali s chudobnými Afričanmi, zatiaľ čo skutočné problémy chudoby vo svete nikto nerieši. Na druhej strane nemôžeme prijímať umelé, experimentálne riešenia, vrátane kvót, ktoré v konečnom dôsledku nepomôžu nikomu, ani Európe, ani Afrike.

Niektoré veci sa už napraviť nedajú. Západné veľmoci sa potrebovali zbaviť Kaddáfího, ktorý síce nebol žiaden demokrat, ale počas jeho vlády bola Líbya stabilná krajina s relatívne vysokou životnou úrovňou. Bola to osudová a hlúpa chyba. Dnes je aj kvôli západnej vojenskej intervencii krajina utopená v krvi, prebieha tam občianska vojna, je tam chaos, chudoba, mizéria. Takto to končí, keď sa niekto nezamýšľa nad dôsledkami. Líbya je dnes rajom pre prevádzačov migrantov a preto sa nemožno čudovať, že do Európy prúdia v takých množstvách. To isté platí o Sýrii: kým sa Západ nezačal vŕtať do Sýrie, Assadov režim udržiaval v Sýrii stabilitu. Odkedy sa Západ rozhodol zbaviť sa Assada, Sýria je utopená v krvi. Čo sa stalo, už sa neodstane, ale zodpovednosť by nemala byť premlčaná: ten, kto rozmlátil Líbyu, by mal niesť zodpovednosť za svoje činy. To platí aj pre vojny v Iraku či v Sýrii. Ak majú byť príčiny problémov vyvolané západnými veľmocami, zatiaľ čo negatívne následky máme „solidárne“ zdieľať naprieč celou Európu prostredníctvom povinných kvót, niečo tu riadne smrdí.

Bez ohľadu na vinníkov však Európa ako celok môže prispieť k dlhodobým riešeniam migrácie. Cieľ je jasný: pozdvihnúť životnú úroveň v Afrike, aby Afričania nemali potrebu emigrovať. Ako na to? Niekoľko radikálnych riešení by určite pomohlo. Napríklad rádovo zvýšiť rozvojovú pomoc Afrike a prestať ju podmieňovať neoliberálnymi reformami. Zakázať vývoz zbraní do Afriky. Reálne sprístupniť africké poľnohospodárske produkty na európsky trh. Odpustiť dlhy chudobným africkým štátom. Bojovať proti daňovým únikom v Afrike, na ktorých ryžujú západné korporácie. Tvrdo zasiahnuť proti brutalite západných koncernov, ktoré ťažia a podnikajú v afrických štátoch. Sústrediť sa na sociálne otázky, nie len na liberálnu demokraciu a práva menšín. Dalo by sa pokračovať.

Predovšetkým musíme začať vnímať Afriku ako náš domáci problém a nie ako nejakú charitu, na ktorú si v Európe spomenieme až niekedy úplne na konci, keď už máme vyriešené všetky domáce problémy, vrátane práv hydiny na dostatočný výbeh.

Západ po stáročia dusí Afriku a teraz sa čuduje, že tu máme problém. Je v tom veľa cynizmu a pokrytectva. Riešenie tohto problému však nie je v tom, že do Európy presťahujeme miliardu Afričanov. Riešenie nie je ani v tom, že sem presťahujeme len tých náhodných šťastlivcov, čo zaplatili prevádzačom a dostali sa cez more. Riešenie je len jedno: Západ konečne musí prestať vykorisťovať Afriku a reálne jej pomôcť pozviechať sa. Všetko ostatné sú len dymové clony na odpútanie pozornosti a rozoštvávanie európskych štátov navzájom.

To isté platí aj pre Sýriu. Západné veľmoci musia pochopiť, že bez pomoci Ruska tento problém nevyriešia. Musia zabudnúť na nechutnú rusofóbiu, ktorú za ostatné roky šíria. Spoločne s Ruskom môžu poraziť Islamský štát, ale bez podpory Assada a Iránu to nepôjde. Západ uvrhol Blízky východ do chaosu. Je najvyšší čas upratať a bez Ruska to nepôjde.

2. Skutočná ľavica nenaskočí na hák západnej propagandy

Prvýkrát som si túto pravdu uvedomil, keď som na medzinárodných fórach počúval srdcervúce prejavy západných politikov o tom, ako treba udržiavať sociálny štát, zvyšovať platy, posilňovať sociálne práva, chrániť ľudí v Európe. Ako ľavičiara ma to, samozrejme, oslovilo. Vypočul som si aj kritiku strednej a východnej Európy za to, že svojimi nižšími sociálnymi štandardmi a nižšími daňami vytvára tlak na západné sociálne štáty a oslabuje celý európsky sociálny model: áno, z teoretického hľadiska to dávalo perfektný zmysel.

Ale realita bola úplne iná: tie isté bohaté západné štáty, ktorých predstavitelia na európskych fórach poučujú chudobné východné štáty, že by mali byť sociálnejšie, potom v reálnej politike tlačia na znižovanie sociálnych štandardov, keď obhajujú záujmy svojich firiem a korporácií, podnikajúcich v strednej a východnej Európe. V konečnom dôsledku sú príčinou nižších sociálnych štandardov v krajinách takzvanej semiperiférie práve oni, pretože ich primárnym cieľom je chrániť záujmy svojich korporácií. Pekné rečičky, drsné skutky. Taká je európska politika! A aktuálna diskusia v EÚ o kvótach je len ďalším z dôkazov, ako nechutne sa zneužívajú veľké a krásne hodnoty či ideály na cynickú a arogantnú reálpolitiku veľmocí.

V medzinárodnopolitickej teórii sa tejto paradigme hovorí – realizmus. Podľa realistickej paradigmy sú hodnoty a ideály zväčša iba nástroje, ktoré veľmoci zneužívajú na presadzovanie svojich mocenských záujmov. Robia tak, aby vytvorili zdanie legitimity. Antonio Gramsci tomu hovoril hegemónia: ide o to, vytvoriť dojem, že záujmy vládcov sú vlastne záujmami nás všetkých.

Alebo, aby sme sa neodvolávali iba na marxistov, použime myšlienku klasika ekonomického liberalizmu Vilfreda Pareta: ľudia podľa neho niečo inštinktívne chcú alebo nie (Pareto hovorí o tzv. „rezíduách“); a potom si dodatočne vymýšľajú ideológie, aby tieto svoje pocity podporili konzistentnejším a logickejším systémom myšlienok (Pareto tieto umelé, vzletné konštrukty nazýva „deriváty“). Platí to aj pre štáty: ak, povedzme, USA chcú napadnúť Irak, tak ho jednoducho napadnú; následne sa vymyslí nejaká obskúrna teória, ktorá s odvolávkou na všeľudské hodnoty takýto útok navonok ospravedlní.